Otvorený domov – nový štýl života.

Veerle Wenes – galeristka, Antverpy (Belgicko)

Keď Veerle v roku 2009 surfovala po internete, narazila na takmer nedotknutú nehnuteľnosť v srdci historického centra Antverp. Tam, kde by väčšina ľudí videla ako nemožné spojiť nespojiteľné – dve budovy v havarijnom stave, architektonicky úplne odlišné – Veerle videla potenciál nového spôsobu života. Za pomoci svojho manžela Boba Christiaensa a architekta Barta Lensa sa rozhodla spojiť tieto dve budovy a vytvoriť domov, kde by sa jej práca a domáci život spojili v jedno. Betónový modernizmus galérie a tradičná európska architektúra jej domu vzájomne prepojené betónovou podlahou a vysokými oknami vytvárajú v súčasnosti dokonalý estetický súlad.

Nikoho neprekvapí, že je Verle vyštudovaná architektka. Kto iný by dokázal vymyslieť veľkolepé svetlom naplnené átrium spájajúce surovo betónovú umeleckú galériu s obytným priestorom, bývalým ateliérom z 19. storočia? Aj keď sú budovy rozdielne, ich línie navzájom splývajú do priestoru galérie. Domov Verle, známy pretváraním a tvorbou rôznych objektov, dýcha modernosťou. Je to však aj miesto, kde sa obchody a umenie s obľubou preberajú pri kuchynskom stole.

Architektúru ste študovali v Cannes. Ako ste sa nakoniec stali galeristkou v Antverpách?
Architektúra je jednou z najdôležitejších umeleckých foriem, ale pre mňa bola z hľadiska kreativity príliš pomalá. Mám rada veci, ktoré idú rýchlo! Preto som prešla na grafický dizajn a komunikáciu, kde sme museli byť kreatívni veľmi rýchlo. Museli sme sa zaoberať tým, čo sa deje, a preklopiť to do konceptu. Pre mňa boli koncepty dôležitejšie ako akákoľvek nami vytvorená reklama.

20 rokov ste mali dizajnérsku a komunikačnú firmu. Ako ste sa dostali od reklamy k umeniu?
Som človek, ktorý rýchlo nasleduje svoju intuíciu, takže keď ma požiadali, aby som zorganizovala výstavu, cítila som sa ako v nebi. Nebola som v odbore známa, mohla som však rokovať s riaditeľmi múzeí a galérií. Nikdy predtým ani potom neotvárali výstavu spoločne. V oboch múzeách pracovalo 40 umelcov a dizajnérov, skvelá kombinácia disciplín!

Toto križovanie disciplín sa stalo ochrannou známkou pre vás a vašu galériu. Myslíte si, že táto výstava odštartovala váš posun ku kurátorskej kariére?
Vtedy som si myslela, že keby som mala zmeniť kariéru, začala by som pracovať nezávisle s tvorivými ľuďmi. Keď pracujete v odvetví komunikácií, svoju kreativitu využívate na predaj produktov tých, ktorí vás platia. Tak to chodí v našej spoločnosti. Po dvadsiatich rokoch som chcela robiť niečo, čo by som mohla vykonávať úplne slobodne a nebola by som závislá od niekoho iného. Niečo, čo by nezáviselo ani od klientov, ani od peňazí.

A tým bola galéria?
Od začiatku som nechcela, aby bola Valerie Traan len ‘umeleckou galériou‘, pretože si myslím, že je tu dostatok dobrých galérií. Nechcem mať trinástu ‚celkom dobrú‘ umeleckú galériu. V mojom povolaní sú dizajn a architektúra veľmi dôležité, no rovnako významné je aj umenie. Preto som sa rozhodla pre galériu s podtitulom ‚Predmety a objekty‘. Predmety by mali rozprávať príbeh. V opačnom prípade nemá zmysel ich vystavovať.

Ako sa rozhodujete, kto a čo by mal v galérii vystavovať?
Vždy, keď som sa pre niečo rozhodla, musela som cítíť, že ide o správnu vec. Každá výstava je pre mňa rovnako dôležitá, tá súčasná ako aj tá ďalšia. Keď začínam výstavu alebo spoluprácu s dizajnérom, architektom alebo umelcom, je to vždy preto, lebo cítim, že všetko do seba zapadne.

Takže, keď všetko ladí, je to podľa vás známkou úspechu?
Úspech je veľmi relatívna vec. Úspech je to, čo cítite po výstave. Nemusíte predať z výstavy nič, no môžete cítiť, že to bola úspešná spolupráca ľudí, úspešné stretnutie, úspešný pocit, úspešný príbeh. Keďže už mám určitý vek, dôvody existencie mojej galérie sú iné, než by boli u niekoho, kto má tridsať.

Vzhľadom na vašu životnú a pracovnú situáciu, povedali by ste, že žijete verejný život?
Som človek, ktorý si je veľmi vedomý svojho súkromia. No keď je galéria otvorená, ľudia môžu prísť a vidia všetko! Možno preto som sa rozhodla začať, až keď sme našli tento priestor, a nie skôr. Pretože som chcela správny priestor.

Prečo ste si ako miesto pre galériu vybrali Antverpy a nie Gent, kde ste bývali predtým?
Sídlo môjho manžela je v Antverpách. A neviem, či to viete, ale ak je muž z Antverp, nepohnete s ním! Niekedy si myslím, že galéria by bola lepšia v Bruseli alebo v Paríži, ale tam máte zase iné problémy. Keď máte sídlo v Paríži, náklady sú obrovské. Keď máte sídlo v Bruseli, nemôžete žiť v priestore. Preto si myslím, že Antverpy boli pragmatickým rozhodnutím, ktoré som urobila kvôli láske.

Láska je pekný dôvod na to, aby ste skončili kdekoľvek! Mohli by ste nám niečo povedať o histórii budov?
Priestor galérie bol obrovský nábytkový showroom a tento priestor bol ateliérom pre mníšky. Tu sa vyrábala mosadz. Predstavte si to, mníšky vyrábajúce mosadz! Bol to pracovný priestor, no zrekonštruovali sme ho a urobili z neho domov. Priestor galérie sme vybudovali v roku 1979 a je naopak klasickým príkladom betónového modernizmu.

Teraz naozaj pôsobia prepojene. Vykonali ste predtým, ako ste sa sem nasťahovali, nejaké radikálne úpravy?
Spolupracovali sme s naším priateľom, architektom Bartom Lensom, aby sme tieto budovy spojili spôsobom, ktorý by bol príjemný na pohľad a moderný. Od okamihu, kedy sme uvideli toto miesto, nám bolo jasné, že chceme žiť v zadnej časti domu a vpredu mať galériu.

Ktorá z miestností vo vašej domácnosti je najdôležitejšia?
Kuchyňa. Tam som v podstate stále. Je to moja kancelária, tu jeme - stretávame sa tu s rodinou, s priateľmi. Kuchyňa je pre nás ten najdôležitejší priestor.

Takže kuchynský stôl v najrôznejších stelesneniach predstavuje srdce vášho domova?
Áno. Stále sme tu, okolo tohto stola. Dobré jedlo je veľmi dôležité. Myslím si, že ľudia, ktorí pracujú v gastronómii, myslím tým v špičkovej gastronómii, nie vo výrobe potravín v predmestských prostrediach, sú veľmi kritickí. To, čo robia, nie je len nový trend alebo produkt, je to budúcnosť. Preto je stôl jednou z najdôležitejších častí domácnosti, pretože tvorí súčasť budúcnosti.

Vašu kariéru postupne obohatilo mnoho kreatívnych aktivít. Myslíte si, že pri povolaní galeristky už zostanete?
Niekedy si hovorím, že by som mala robiť niečo iné. Ale keď začnete s niečím, čo sa vám pekne rozbehne, mali by ste v tom pokračovať. Lepšie povedané, nemôžete povedať stop, pretože potom by ste sa určite zastavili. Niekedy je toho na vás priveľa. Keď ste úspešní, práce pribúda. Tá práca je však presne to, prečo ste to všetko robili!